Po tom, čo okolo vás prejde auto ktoré ho zvíri, tak ste sa úplne zbytočne ráno umývali a obliekli si čisté šaty... Študenti, ktorí idú ráno do školy v rovnošatách dorazia do školy pokrytí prachom... Netreba sa čudovať, že títo ľudia potom stratia veľmi rýchlo akýkoľvek záujem o seba dbať. Znechutilo by to aj každého slušného Európana. Žiaľ aj toto je jedná z ťažkých realít života v týchto nehostinných podmienkach. Všetko sa to dá prežiť, ale keď sa niekedy zdvihne silný vietor, tak tu zažijete niečo ako púštnu búrku. Vtedy nevidíte skoro nič a je problémom vôbec otvoriť oči, lebo v momente ich mate plné prachu a piesku..., nehovoriac o vážnych problémoch s dýchaním. Ak si nedáte pred ústa rúško, alebo kus látky, tak bojujete o prežitie... Deti, ktoré tu pobehujú polonahé a zväčša poriadne špinavé to majú ešte ťažšie. Sú vystavené celý deň páliacemu slnku, dehydrácii, rozličným chorobám a infekciám. Celý ich svet sú jednoduché hry v piesku a prachu. Ako hračky a autíčka im poslúži obuv (viď foto). Detská práca je tu každodenným fenoménom a nikomu to tu nepríde čudné. Nejedná sa o zotročovanie detí ich zamestnávateľmi, ale vykonávanie tých bežných každodenných prác v rodine. Deti často vidíte chodiť po vodu, isť na drevo, vyrábať a nosiť hlinené tehly či mať na starosť mladších súrodencov. Je úplne bežné, že už 8 - 10 ročné deti dostávajú úlohu postarať sa o mladších súrodencov. Deti sa tu bežne hrávajú v suchých korytách riek. Tie sa napĺňajú len na par hodín, keď výdatne zaprší. To sa stane však iba raz za par mesiacov. Dovtedy suché koryta riek sa naplnia vodou a zmenia sa na dravé rieky, na čo niektorí doplatia aj životom. Voda však rýchlo odtečie a o pár dni je koryto rieky znova úplne suché. Staršie deti navštevujú školy, ktoré sú v tábore zväčša v havarijnom stave a chýba úplne základné vybavenie, ako sú lavice či stoličky. Napriek tomu sa v školách vyučuje a počty žiakov v triedach bežne presahujú číslo 50 a niekedy nájdete v triede aj do 100 žiakov. Sedí sa všade kde sa dá, na kameňoch či tehlách, na zemi, či na okne. V týchto podmienkach je vyučovanie skoro nemožné. Robí sa však to čo sa dá... Ako výchovný prostriedok sa úplne bežne používa palica. Čo však prekvapí oveľa viac je fakt, keď na strednej škole nájdete kľačať žiakov za trest. Ako ináč v prachu a pred školou... Aj pre rodičov je tu život krutý, lebo tu chýbajú akékoľvek pracovne príležitosti. Jedine čo im ostáva je otvoriť si malý butik a niečo predávať. Najlepšie pri ceste, kde sa pohybuje viac ľudí. Tam vás však denne zavalí množstvo prachu. Aj títo ľudia si uvedomujú, že nič nerobenie ich zabíja, ale podnikanie v týchto podmienkach vám narobí ešte väčšie problémy a dlhy... Obdivujem jedného ambiciózneho mladíka z Konga, ktorý skončil univerzitu a otvoril si malé, niečo ako „internet café“. Musí však platiť veľký nájom, elektrinu z generátora od suseda a samozrejme drahý internet. Na klímu samozrejme nemá a butik musí mať kôli vetraniu otvorený. Tak mu na všetko sadá všadeprítomný prach, o to viac, že to ma pri ceste. Koľko mu výdrži technika v týchto klimatických podmienkach...? Podobne sú na tom malý obchodníci okolo ciest. Po každom aute sú aj zo svojim tovarom v mračne prachu. Taký je tu život... Tak, ako sa tu žije, tak aj konči. Pohreb je v týchto podmienkach zvlášť smutnou záležitosťou, keďže je tu problém zohnať aj dosky na jednoduchú rakvu. Všetko sa musí zorganizovať veľmi rýchlo zväčša behom jedného dňa, skôr ako sa telo dostane v týchto podmienkach to výraznejšieho rozkladu. Pred pohrebom ho umyjú, natrú masťami a zabalia do plachiet. Takto sa potom uloží do vykopanej jamy a zasype hlinou. Nenosia sa na hrob žiadne kvety, vence, sviečky. Ostane tam len kopa hliny, piesku a prachu. Takto končí život týchto ľudí. Tak, ako ho v prachu prežili, tak aj v prachu na okraji pusti odpočívajú... To známe biblické: „Človeče pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš,“ tu platí doslova...
