Čo všetko sa dá naučiť medzi utečencami...

Autor: Peter Kuchár | 31.12.2013 o 12:44 | (upravené 1.1.2014 o 9:20) Karma článku: 13,56 | Prečítané:  2528x

Mýlil by sa ten, kto by si myslel, že v tábore pre utečencov nájde len smútok, plač a beznádej. Nepamätám si, aby som počul týchto ľudí nadávať, hromžiť a vyšomrávať na nespravodlivý politicky systém, vysokú korupciu či zbytočne nepokoje. A to majú títo ľudia za sebou veľmi ťažké životné skúšky...

Nerozprávajú o svojich ťažkých životných osudoch, aby ste ich ľutovali. Pôsobia skôr odovzdane, pokojne a vyrovnane so svojim životom. Aj keď pre nás podmienky v akých žijú sú veľmi tvrdé a pre nás aj ťažko predstaviteľné. Ľudia tu sú vyrovnaní so svojim osudom a berú život tak, ako prichádza. Možno to vyplýva z africkej mentality (pohoda, veľa nerozmýšľať a tešiť sa zo života), možno už rezignovali a prestali veriť, že sa niečo podstatne v ich životoch môže zmeniť, alebo je to spôsobené tým, že tu našli lepšie podmienky ako doma. V tábore majú pitnú vodu, dostanú jednoduchú stravu, majú tu lekársku starostlivosť, deti môžu zdarma chodiť do školy. Toto nedostanú v žiadnej africkej krajine, iba v tábore pre utečencov. Jeden misionár mi raz povedal: „nájdeš tu medzi týmito ľuďmi viac nádeje, ako v Európe.“ Musím povedať, že mal pravdu. Na Slovensku som našiel viac šomrania a sťažovania si ako medzi utečencami. A to v životnej úrovni v tábore (ak sa o nejakej vôbec dá rozprávať) a u nás je priepastný rozdiel. Ako raz povedal jeden múdry človek: „Spokojnosť človeka nespočíva v tom, koľko má, ale v tom s čím sa dokáže uspokojiť...“ V tábore som našiel tiež niekoľko výnimočných ľudí, ktorých statočnosť a hrdinstvo je nevšedné a veľmi inspirujúce. U nás na farme pracuje jedná mladá žena, ktorej vernosť, zodpovednosť a obetavosť je viac ako výnimočná. O to viac, že pochádza z domáceho kmeňa Turkána a ako jedna z mala ma skončenú strednú poľnohospodársku školu. Turkánci sa vôbec nevenujú poľnohospodárstvu, lebo tu na to nie sú vhodné klimatické podmienky (veľmi teplo, sucho, veľa piesku – polopúšť...) a tak nemajú vypestované skoro žiadne pracovné návyky. Sú pastierskym kmeňom a pasením stáda strávia celý svoj život. O to silnejšie vyznieva príklad tejto mladej ženy, ktorá každodenne chodí na farmu niekoľko kilometrov a pod pražiacim slnkom dokáže celý deň pracovať pri teplotách okolo 40 C. My zvyčajne pri týchto teplotách kolabujeme aj v tieni... Niekedy pracuje dokonca aj viac, lebo treba ešte dokončiť to či ono... Z farmy som ju nevidel nikdy nič si zobrať pre seba alebo rodinu... Celá tá námaha je za 90 eur mesačne. Nič lepšie tu nenájde. Peniaze odovzdá svojej rodine, aby prežili. Musí sa postarať o rodičov a ďalšie tri polosiroty po bratovi, ktorý zomrel. Z toho čo svojou krvopotnou prácou zarobí jej nezostane nič... Stačí to len na veľmi skromne prežitie rodiny a školné pre deti (miestni turkánci ho musia platiť). Ďalším veľkým príkladom pre svoje okolie je jedna mamička, ktorá chodí pravidelne každý deň na rannú Sv. Omšu a berie na ňu niekedy aj svoje malé deti. To najmladšie ešte nemá ani rok. Po každej Sv. omši šatkou utiera prach zo sôch, obrazov, stoličiek a pod. Možno by na tom nebolo nič výnimočné, ale najviac ma prekvapilo, z akej vzdialenosti spolu s malými deťmi dochádza. Pozvala ma raz, aby som im posvätil dom a tak som mal možnosť si tu vzdialenosť prejsť. Išlo o niekoľko kilometrov! Zostal som ohúrený tým, že na Sv. omšu, ktorá je ráno na svitaní chodí takú diaľku a niekedy dokonca s deťmi. Je mi jasne, že musia stávať veľmi skoro a dom opustiť ešte za tmy, ak chcú prísť na čas... Keď sme sa lúčili, prosila ma, aby som sa za ňu modlil, aby verne vytrvala vo svojej každodennej službe v kostole. Na našej misii tiež bežne pomáha niekoľko miestnych dobrovoľníkov. Sú to ľudia z utečeneckého tábora, ktorí tu pracujú dobrovoľne s tým, že majú možnosť naučiť sa rôzne praktické zručnosti či už v obrábaní kovov, zváraní, stolárstve a pod. Nedostavajú za to nič, len obed. Niekedy som zvykol týchto obetavých ľudí podporiť za ich prácu a námahu. Peniaze dostal aj Bienfe, s ktorým som sa dobre poznal. Na druhy deň ku mne nesmelo prišiel a o niečo ma prosil. Hovorím mu, veď včera som ti dal peniaze, čo sa stalo? Odpovedal mi, že ich dal kamarátovi, ktorý ho prosil o pomoc, lebo sa ide ženiť. Pýtam sa ho, koľko si mu dal? Odpovedal mi, že všetko... Jeho kamaráta som dobre poznal, keďže pracoval u nás ako vrátnik a tak som si mohol všetko overiť. Bienfe mu dal skutočne všetky svoje peniaze... Nie požičal, daroval...! Bienfe býva u svojho kamaráta v jednej maličkej izbe. Spáva na zemi a všetko čo má je zopár kusov oblečenia. Vzhľadom na jeho minulosť, ktorú som opísal v blogu: „Ľudské osudy z utečeneckého tábora“, je jeho príklad neuveriteľné silný... Vo svojom živote som stretol veľa veľkodušných ľudí, ktorí poslali pre chudobných tisícky eur, ale zatiaľ som nestretol človeka, aby dal tomu druhému v núdzi všetky svoje peniaze. Čo všetko sa dá naučiť v tábore pre utečencov...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?