Život medzi deťmi z ulice v Afrike.

Autor: Peter Kuchár | 28.8.2014 o 11:04 | (upravené 5.12.2016 o 22:52) Karma článku: 7,02 | Prečítané:  1487x

Sú ich tu tisíce živiace sa odpadkami na trhoviskách a smetiskách, predajom drobnosti, žobraním či krádežami... Aj toto je jedná z tvári Kenskej metropoly Nairobi. Šokujúca realita, ktorá svojimi rozmermi presahuje možnosti desiat

Každý si uvedomuje že s týmto vypuklým problémom urgentne treba niečo robiť, v opačnom prípade z týchto deti raz vyrastú kriminálnici, narkomani, alkoholici či prostitútky.

Vaľa organizácii sa snaží s týmto „obrom“ pohnúť, ale nikto (ani štát) nemá kapacity na to, aby dokázal tento rozsiahly fenomén riešiť. Je to skôr o tom, že niekoľko organizácii, reholi a jednotlivcov sa tu snaží robiť čo môže...

Viac-menej náhodou som sa dostal do kontaktu s jednou pani (je Keňanka), ktorá sa stará okolo 30 deti z ulice. Po otázke prečo to robí, som dostal odpoveď, že to cítila ako svoje poslanie. Keď sa modlila a čítala Bibliu cítila, že to má byť jej misia... Bojuje zo všetkých síl, aby deti uživila a často chodia aj žobrať, aby prežili... V ich sklade na potraviny bolo iba trocha muky...

Podobne je to v našom rehabilitačnom centre Bosco Boys Langáta pre chlapcov z ulice, kde je nateraz naplnená kapacita centra iba na polovicu. Chýbajú prostriedky na to, aby sme mohli uživiť a postarať sa o väčší počet detí z ulice...

Určitou formou pomoci sú dobrovoľníci, ktorí tu prichádzajú z rozličných krajín pomôcť na určitý čas. Niektorí obetujú svoje prázdniny, iní prichádzajú aj na rok čí dokonca viac, aby prispeli svojim dielom a pomohli tak Afrike. Len za posledný rok sa v našom centre vystriedali dobrovoľníci zo Slovenska, Malty, Nemecka, Holandska, Rakúska či Austrálie.

Chlapci, o ktorých sa tu spolu staráme nie sú žiadni anjeli, ale z druhej strany ani lotri s ktorými by sa nedalo pracovať. Vzhľadom na to, čo prežili na ulici, kde videli a zažili všeličo, čo my poznáme len z TV a filmov, sú to vo svojej podstate veľmi dobrí chalani.

Človek by čakal, že to budú zväčša poškodené deti z rozličnými poruchami správania, nezvládnuteľné typy... Prekvapia vás skôr pozitívne. Sú celkom fajn, často vysmiatí a pôsobiaci bezproblémovo. Je v nich dokonca viac optimizmu, života a radosti, ako v deťoch z bohatých rodín otrávených všetkým čo majú...

Človeka prekvapí, že títo chalani vyzerajú tak v pohode. Zrejme je to tým, že tu v Keni, je život na ulici bežnou praxou. Klimatické podmienky to dovoľujú po celý rok. Byť zavretý v plechovej búde je nuda a tak život pulzuje na ulici... Pritom nikto sa tu nepovažuje za bezdomovca.

Horšie je, ak deti vyhodia z domu vlastní rodičia, alebo o ich výchovu nejavia žiaden záujem. Niekedy utečú pred domácim násilím, alebo (po obriezke, ktorá je tu skoro povinná) odmietajú spať viacerí na jednej posteli, lebo sa cítia viac dospelí a často sa osamostatňujú. Život na ulici im však nič nedaruje a postupne sa dostanú ku krádežiam a neskôr ku fetovaniu, aby zabudli na tvrdú každodennú realitu... Postupne sa tak stavajú úplne závislí...

Spomínam si na jedného, mohol mať okolo 10 rokov, ako som mu zobral plastovú fľašu s lepidlom, ktoré fetoval... Rozplakal sa a začal kričať, ako keď zoberiete dieťaťu jeho obľúbenú hračku. Kúpil som mu na miesto toho jedlo a ovocie. Nič však nepomáhalo, všetko odmietol...! Jedine čo chcel bola jeho fľaša s lepidlom!

Aj chalani v našom centre majú odžité podobne veci, ale je v nich dobra vola začať novy život... Nemajú to u nás ľahké, lebo sa musia sa o seba postarať po každej stránke. Nemáme tu peniaze na ľudí (ako je to v Európe bežné), ktorí by nám tu prali a upratovali. To všetko chalani musia zvládnuť sami...

Vidieť tých 8-15 ročných chlapcov spolu pracovať je zážitok... Každý vie čo má robiť a za pol hodiny je tu všetko čisté (chodby, spalne, jedáleň, triedy, wc...).

Niekedy si aj variť musíme sami. Naša kuchárka ma nedele voľné a tak varíme skoro všetci. Dvaja chystajú drevo, ďalší umývajú hrnce, malá skupina triedi fazuľu, ďalší rozkladajú oheň, iní porcujú mäso a iní nosia vodu... Väčšina slovenských mamičiek by nechápala. Tí chalani si to však celkom užívajú a ide z nich radosť... Stačí ich koordinovať a skoro všetko zvládnu sami. Niekedy ma dokonca učia variť. Napríklad Ugali - kukuričná kaša na miestny spôsob, niečo ako národne jedlo, ktoré na stole nesmie nikdy chýbať.

Práca je pre nás dôležitou súčasťou rehabilitácie a spolu s modlitbou dokáže urobiť s človekom hotové zázraky. Aj keď využívame aj služby psychológa, predsa tieto dve piliere sú nenahraditeľné. Ak sa k tomu pridá preventívny výchovný systém dona Bosca založený na láskavosti, dôvere, priateľstve a rodinných hodnotách v krátkom čase je možne zbierať pekne ovocie...

To, čo tu mám zvlášť rád je, keď vidím chalanov ako sa spoločne delia o jedlo. Dostavajú ho vo veľkých hrncoch a musia sa o jedlo dokázať podeliť sami. Zakaždým jedlo rozdáva niekto iný. Za jedným stolom ich sedí od 12 do 14. Je zaujímavé sledovať, ako si s tým dokážu poradiť a snažia byť spravodliví... Samozrejme niekedy vzniknú šarvátky, ale zväčša to zvládnu sami a bez problémov...

A ešte jedná vec ma tu veľmi fascinuje. Keď po večerných modlitbách v tichosti odídu spať. Je nevšedný zážitok vidieť 60 chalanov z ulice v tichosti zaľahnúť a tesne pred spaním ešte kľačiac na posteli a modliť sa..., za rodičov, za pokoj vo svete, za chorých a opustených, za tých čo nám pomáhajú, za opustené deti na ulici...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?