Raz som bol požiadaný vyspovedať babku, ktorá mala v tom čase 98 rokov. Bola ešte samostatná s dobrou pamäťou. Rodina ma usadila v izbe, ktorá bola oblepená plagátmi skupiny Maduar a okrem posterov, na stenách viseli rozličné ocenenia a platne. V deväťdesiatych rokoch skupina valcovala hitparády, potom sa rozpadla.
K babke som neskôr chodieval pravidelne. Zakaždým ma čakala s ružencom v ruke. Mala stále jasnú myseľ a ruženec z ruky nikdy nepustila. Bola to jej stála modlitba. Okolo nej kríž, sviece, anjeli a obrázky svätých. Zaujímavý kontrast s tým, čo viselo na stenách.. „Múzeum“ Maduaru bola naša spovednica.
Netušil som, že chlapci (dnes už otcovia rodín) z Maduaru sú jej vnuci a pochádzajú z dobrej kresťanskej rodiny. Škoda, že to nikdy nedali najavo aj vo svojej tvorbe. Práve naopak, chceli sa až príliš prispôsobiť dobe, čo bolo len na škodu veci...
„Múzeum“ Maduaru nebolo jedine nekonvenčné prostredie, kde som spovedával. Bola to aj príroda, chaty, šatňa dedinského futbalového klubu a v čase Vianoc aj supermarket či reštaurácia. Z diskrétnych dôvodov sa o tom nechcem veľmi rozširovať.
Chcem sa však zastaviť pri spovedaní v supermarkete pred Vianocami. Bolo to v núdzi, išlo o zamestnancov, ktorí ma poznali a nemali inú možnosť dať si pred sviatkami do poriadku dušu.
Aj keď sa považujeme za kresťanský národ, veľa veci máme s štáte nastavených žiaľ nekresťanský...
Systém v spoločnosti je nastavený tak, aby nám po materiálnej stránke nič nechýbalo... To či daná mamička bude mať čas aj na svoje duchovné potreby a na svoju rodinu sa nikto nepýta... Supermarkety musíme mať otvorené stále aj na sviatky, nedele, dokonca ja na Vianoce...!
Vieme, že nám to škodí, naštrbuje vzťahy v rodinách a vyprázdňuje dušu. Napriek tomu to tak je a nemáme odvahu to zmeniť...