Misia na Šalamúnových ostrovoch II. Medzi potomkami kanibalov v pralese...

Autor: Peter Kuchár | 3.5.2018 o 18:02 | (upravené 5.5.2018 o 23:09) Karma článku: 6,86 | Prečítané:  2714x

Jeden z najsilnejších a zároveň najnebezpečnejších zážitkov na misii bola návšteva najvzdialenejšej obci patriacej k misii, kde ešte žili potomkovia kanibalov. Stále tam žijú ľudia, ktorí jedli ľudské mäso...

Ako som sa postupne dozvedel od miestnych ľudí, nejednalo sa o krvilačných ľudožrútov a divochov. Určitú dávku nevyspytateľnosti však títo ľudia v sebe majú... Ich motivácie ku kanibalizmu však pochádzali skôr z primitívnej formy náboženstva Animizmu, keď dotyční ľudia verili, že nadobudnú kvality človeka ktorého skonzumujú... Takto prišli o život aj niektorí misionári v minulosti.  Keď som sa na tú tému rozprával s mladými ľuďmi, vždy ostali zahanbení a neradi o nej rozprávali. Dozvedel som sa však, že ešte žijú ľudia, ktorí jedli ľudské mäso...

Na zorganizovanie výpravy bolo treba nájsť v prvom rade dobrého horského vodcu, ktorý dobre pozná situáciu a odľahlé komunity v pralese. Na túto úlohu sa podujal Sepo, ktorý bol na misii mojou pravou rukou a pochádzal z tejto časti pralesa. Dobre poznal miestne pomery, rozumel anglicky a tiež niektoré miestne jazyky, takže mi mohol robiť tlmočníka a vzhľadom na miestne pomery mal slušné vzdelanie (maturitu). Dali sme dokopy skupinu mladých ľudí, ktorí ma chceli sprevádzať, zbalili najpotrebnejšie veci a vybrali sa do pralesa.

Autom sme sa dostali po najbližšiu rieku. Tam som musel auto odstaviť a čakal nás náročný výstup pri vlhkosti vzduchu okolo 90%, čo v praxi znamená, že chodníky v pralese sú mazľavé a šmykľavé. Na chrbte si nesiete všetko potrebné na prežitie a dúfate, že Sepo to v pralese dobre pozná...

Cesta pralesom aj keď to znie prekvapivo,  nebola veľmi nebezpečná. Na Šalamúnových ostrovoch je málo divo žijúcej zvery. Najrozšírenejšie sú diviaky a relatívne nebezpečenstvo hrozí od určitých druhov hadov. Riziko však nie je veľké. Viac sme sa báli rieky, ktorú bolo treba viac krát prebrodiť a ktorej prúd mohol niekoho strhnúť. Náročné boli aj určité strmé úseky v pralese, kde sa bolo treba štverať štvornožky a pridržiavať sa kmeňov stromov, konárov či koreňov, čo bolo po ruke... Po niekoľko hodinovom výstupe sme podvečer dorazili na miesto určenia - Kovasa. Bolo to na hrebeni vysokej hory, odkiaľ bol výhľad na všetky strany a nekonečný oceán.

Kovasa nás privítala s veľmi skromnými domčekmi vyrobenými prevažne z bambusov. Strechy boli pokryté palmovým lístím. Ľudia tam pobehovali polonahí a mnohí s kožnými chorobami (najviac svrabom) z nedostatočnej hygieny. Komunikácia bola praktický nemožná, len s tlmočníkom. Ovládali len svoj miestny jazyk a väčšina z nich do školy nikdy nechodila.

 

Písal sa rok 2003 a obec sa práve chystala otvoriť svoju prvú školu. Dovtedy mal prístup k vzdelaniu len ten, kto opustil rodnú obec a našiel si niekoho z príbuzných v nejakej obci neďaleko mora, kde fungovala aj škola. Jednoduchú prvú školu v obci postavili americkí misionári (ak si dobre pamätám boli to Adventisti). Dokonca tam mal bývať v tých podmienkach jeden ich misionár zo svojou manželkou a deťmi a zároveň učiť v škole.

Variť vonku na ohni to, čo vám dá les, nosiť si niekoľko sto metrov vodu z potoka, byť desiatky kilometrov v pralese ďaleko od akejkoľvek civilizácie si vyžaduje veľkú odvahu i obetu... Aj na postavenie jednoduchej školy bolo treba krvopotne vyniesť na chrbte motorovú pílu, benzín, olej, klince a všetko potrebné...

V podstate som ich obdivoval, aj keď postupne menili pôvodne, aj keď formálne katolícku obec (posledný misionár tam bol pred niekoľkými rokmi...) na adventistickú. Bolo však dôležité, aby mali aj miestní obyvatelia prístup aspoň k minimálnemu vzdelaniu. V daných podmienkach sa nedalo nič viac urobiť. Misionár sa tam dostane raz, max. dva krát do roka, čo za daných okolnosti nič nezmení...

Pamätám si, ako sme cestou do osady stretávali chlapov s 20 kg vrecami ryže, ako sa trápili vyniesť ich hore do osady pre slávnostne otvorenie školy. Všetko to niesli na chrbte a v rukách dva dni, kým dosiahli svoj cieľ. Koľko námahy stojí jedná oslava...!

Stretol som sa tam aj s nezvyčajnými paradoxmi. Z jednej z chatrči bolo počuť hudbu, nie tú miestnu tradičnú..., ale modernú, diskotékovú...! Mladík si kúpil v meste rádio aj s baterkami, hore mal dobrý signál a tak mu to par hodín hralo. O elektrike tam vtedy ani nesnívali a solárne panely sú pre nich drahým a príliš zložitým zariadením. Bol to neskutočný kontrast primitívne žijúcich ľudí pralesa, ktorým sa rozlieha najmodernejšia diskotéková hudba.

Druhým prekvapením všadeprítomnej globalizácie bolo oblečenie. Nemali ho na sebe veľa, ale bolo možné zahliadnuť deti s dresmi najlepších futbalistov a najpopulárnejších spevákov.

Za tieto moderné výdobytky však bolo treba priniesť veľkú obetu. Z dopestovanej zeleniny a ovocia, ktoré treba niesť dva dni do mesta na trh sa získa určitý obnos peňazí, za ktoré sa nakúpi ryža, petrolej, v lacnom čínskom obchode oblečenie, niečo do domácnosti a všetko sa nesie na chrbte a v rukách dva dni do pralesa domov.  

To čo som mal možnosť zažiť v tomto odľahlom kuse sveta bol okrem iného neskutočný kontrast primitívneho spôsobu života aký tu pulzoval po stáročia, miešaný s modernými prvkami ktoré prináša 21. storočie a zdá sa už všadeprítomná globalizácia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kompromitujúce nahrávky už znervóznili viacerých

Niektoré nahrávky nie sú dodnes objasnené.

DOMOV

Kľúčová postava Gorily reportérom SME: Nemôžete sa pýtať

Malchárek je v akciovke so Siekelom.


Už ste čítali?