Misia na Šalamúnových ostrovoch IV. Neobjavený raj..., ktorý poznačili vojny.

Autor: Peter Kuchár | 21.6.2018 o 10:53 | Karma článku: 10,08 | Prečítané:  4024x

Šalamúnove ostrovy sú zatiaľ neobjaveným rajom na zemi, ktorý silno poznačila II. svetová vojna. Bojov o Pacifik sa zúčastnil aj neskorší prezident USA J. F. Kennedy, ktorý sa tam zázrakom zachránil na jednom opustenom ostrove.

Guadalcanal je hlavný ostrov Šalamúnových ostrovov, kde sa nachádza aj najväčší pristav a hlavné mesto Honiara. Je smutne známy aj z II. svetovej vojny, kde sa odohrali veľmi kruté boje o kontrolu v Pacifiku.

Jednalo sa o strategické miesto o ktoré veľmi tvrdo bojovali Japonci s USA. Doteraz sa dá nájsť v oceáne a na ostrovoch stovky vrakov lodi, lietadiel, tankov a vojenskej techniky z tohto obdobia. Doplatili na to životom tisícky vojakov, ktorých telá vyplavoval oceán na okolité pláže. Podľa svedkov obetí bolo toľko, že aj oceán pri pobreží bol sfarbený do červená...

Veľmi zaujímavý je aj príbeh J. F. Kennedyho neskoršieho prezidenta USA, ktorý sa na Šalamúnových ostrovoch ako mladý vojak zúčastnil námorných bitiek a prežil len zázrakom. Potom čo bol jeho hliadkový čln ktorému velil potopený, zachránil sa s troma zranenými vojakmi na najbližšom ostrove. Jedného z nich vážne zraneného plávajúc ťahal za sebou cca 5 km. V priebehu šiestich dní sa o nich staral. Strávil v oceáne mnoho hodín a preplával niekoľko kilometrov, aby im zabezpečil jedlo a nevyhnutné veci na prežitie. Do USA sa vrátil vyčerpaný a s podlomeným zdravím (mal len 58 kíl). Za svoje hrdinstvo bol odmenený štátnym vyznamenaním.

Môj prvý kontakt s touto ostrovnou krajinou bol tiež „vojnový“. Bolo to v čase končiacej sa občianskej vojny medzi obyvateľmi dvoch najvplyvnejších ostrov Malaity a Guadalcanalu.

Saleziáni v Tokiu každoročne organizovali dve skupiny dobrovoľníkov (zväčša to boli univerzitní študenti) z ktorých jedná skupina vypomáhala na misii v Papue Novej Guiney a druhá na Šalamúnových ostrovoch. Mal som spolu s ďalším misionárom sprevádzať skupinu na Šalamúnove ostrovy. Napriek tomu, že tam v tom čase stále doznievala občianska vojna.

V stredisku kde bola saleziánska škola neďaleko letiska na Hendersone to bolo v poriadku - bezpečné. Mali sme sa však rozdeliť a druhá skupina mala pomáhať na misii viac vo vnútrozemí. Dodnes si pamätám na telefonát z nemocnice v ktorom nás žiadali, aby sme autom previezli mŕtvolu na misiu, kam sme mali ísť a kde mal byť dotačný pochovaný. Mŕtvola bola zabalená len v plachtách a vyložili nám ju na korbu terénneho auta. S dobrovoľníkmi sme boli „naukladaní“ okolo nebožtíka na korbe. Po pár kilometroch nás zastavili a dohovárali nám aby sme to vzdali, lebo v oblasti kam sme smerovali sa ešte pred pár hodinami strieľalo. Jeden z tých mužov nám hovoril, že mu tam ráno zastrelili syna...

Rozhodnutie nezáležalo na mne. Určite by sme to vtedy boli vzdali, ak by sme nemali na korbe auta mŕtvolu. Tento fakt spolu s faktom, že to bolo auto označené misiou ktorú každý rešpektoval sme sa rozhodli nakoniec dobre sa pomodliť a riskovať...

Ozbrojenci, ktorí nám nemali prečo ublížiť nás však mohli bez problémov vysadiť a zobrať si auto, čo sa tam v minulosti už viac krát stalo...(aj keď nie nám).

Všetko sa však nakoniec dobre skončilo, aj keď po príchode na misiu na mňa z vysokej trávy vybehol mladík zo samopalom a neďaleko od nás bolo počuť streľbu... Na misii sa vtedy tlačilo veľa ľudí, ktorí tam hľadali bezpečie.

Toto bol prvý kontakt s mojou budúcou misiou! Vtedy som to ešte netušil a po pár týždňoch som odprevadil japonských dobrovoľníkov späť do Tokia.

Pár mesiacov nato som bol požiadaný sa na misiu vrátiť a prevziať za ňu zodpovednosť.

Jedná z prvých veci ktorú si pamätám bolo zmierenie. Nastalo to potom, čo tam austrálska armáda odzbrojila rebelské skupiny. Po pochytaní ozbrojencov a zhabaní ich zbraní sa vystavili pre verejnosť, aby sa obyvateľstvo presvedčilo, že budú zničené. Všetko sa to udialo na nádvorí našej misie.

Neskôr ešte nastalo zmierenie na miestny spôsob, kedy sa urobila jedna veľká oslava. Veľmi živo mám pred očami skupiny miestnych chlapov ako niesli na hrubých paliciach chytené diviaky. Ženy prichádzali s košmi plnými zeleniny a ovocia. Zorganizovala sa jedná veľká hostina a veci sa postupne urovnali...

Ak by však armáda z Austrálie nebola zasiahla a nekontrolovala situáciu ešte niekoľko rokov po oficiálnom zmierení, krajina by sa ešte dlho zmietala vo vážnych problémoch. Napriek všetkým bezpečnostným opatreniam sa stalo, že ozbrojená skupina prepadla jednu z bank v hlavnom meste.

Väčšina národa verí, že sa začala písať nová etapa dejín tejto tak rôznorodej krajiny, zloženej z mnohých kmeňov a etník, ktoré sú rozptýlené v Pacifiku na stovkách ostrovov. Z lietadla sa zdá táto krajina ako pozemský raj..., ale jej každodenná realita je zatiaľ o niečom úplne inom...

Kto chce vedieť viac o krajine a jej obyvateľoch, informácie nájde na webovej stránke Aleny Takáčovej www.tetere.sk Viac o ľuďoch ich zvyklostiach a kultúre z pohľadu pedagóga sa dá dozvedieť z knihy prof. Márii Potočárovej, ktorá svoj výskum v tejto krajine opísala v knihe „Pedagogický výskum v Oceánii na Šalamúnových ostrovoch“.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Vietnamské bistrá u nás nie sú vietnamské

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?