Otázkou nie je, či Boh dopustil alebo nedopustil pandémiu, ale prečo ju dopustil...?

Autor: Peter Kuchár | 12.3.2020 o 19:33 | (upravené 13.3.2020 o 9:56) Karma článku: 10,47 | Prečítané:  22029x

Žijem dlhodobo v Taliansku a chcem ponúknuť zopár svojich skúsenosti z tejto krajiny silno zasiahnutej nielen coronavírusom..., ale aj liberalizmom, sekularizmom, materializmom, hedonizmom a úpadkom morálky...

Taliansko je považované za typicky kresťanskú krajinu, kde sa ku katolicizmu hlási okolo 90% obyvateľstva. Je to krajina s neuveriteľným duchovným potenciálom, ktorá darovala svetu duchovných velikánov ako sv. Benedikt (patrón Európy), sv. František Assiský (patrón Talianska), sv. Anton Paduánsky, sv. Klára (zakladateľka radu Klaristiek), sv. don Bosco (zakladateľ Saleziánov), sv. Dominik (zakladateľ Dominikánov), sv. Katarína Sienska (patrónka Talianska), sv. D. Comboni (zakladateľ misijného rehole Komboniánov), sv. Tomáš Akvínsky (významný teológ), sv. páter Pio (veľký mystik s ranami Krista), sv. Gemma Galgani (mystička zo stigmami Krista)... a dalo by sa pokračovať ešte ďalších niekoľko riadkov...

Je to duchovný potenciál s akým sa môže pochváliť malo ktorá krajina na svete...

Napriek tomuto duchovnému bohatstvu je situácia v Taliansku viac ako znepokojujúca...

V prvom rade je tu hmatateľný nedostatok kňazov a duchovných povolaní. Napr. v našej diecéze (Pistoia) tu už pôsobí viac ako 20 kňazov z Afriky (prevažne z Konga), je tu okolo 10 poľských kňazov a ďalších niekoľko kňazov z Indie,  Rumunska či Albánska. Viac ako polovica kléru tvoria cudzinci...!

Seminár ktorý v Pistoi svojho času vychovával viac ako 50 seminaristov je zatvorený... Štyria bohoslovci ktorí ešte zostali, študujú v seminári vo Florencii. Takmer identická situácia je v susednej diecéze San Miniato (viac ako polovica kňazov sú cudzinci a seminár zatvorený...). Je tu žalostný úpadok duchovných povolaní, ktorý vyplýva zo situácie v ktorej sa spoločnosť nachádza a vyplýva zo životného štýlu, ktorý je silno poznačený hedonizmom a životnou filozofiou – použi a odhoď...! A to aj na úrovni vzťahov...! Existuje veľmi veľa zranených ľudí, ktorí sa cítili vo vzťahu použití a zneužití...

Situácia v Talianskych farnostiach, aj keď je rôznorodá, je charakterizovaná tým, že deti po prvom sv. prijímaní sa vám postupne z kostola vytratia a rovnako je to s birmovancami...! Pre kňaza je to veľmi smutný fenomén, s ktorým nie je ľahko sa vysporiadať...! Cez týždeň kňaz slúži sv. Omšu pre pár duši v dôchodkovom veku, čo ho určite v jeho pastorácií nepovzbudzuje... Čo sa týka spovedi, skoro neexistujú, lebo hriechy nemáme...!

Aktivity ak sú vo farnosti navštevované, tak sú to skôr tie spoločenské, kde je postarané o zábavu a dobré jedlo. O duchovné aktivity záujem nie je... Táto situácia kňazov ťaží a mnohých privádza do vážnych kríz, problémov a niekedy aj závislosti...

S komunitou Nové horizonty (kde pôsobím) sa snažíme robiť evanjelizáciu aj v uliciach. Jedná sa predovšetkým o sobotňajší večer, keď sa drvivá väčšina mladých ľudí vyberie do mesta, aby postupne obsadila všetky bary, reštaurácie a zábavne podniky. Mladí ľudia zaplnia aj ulice..., pred každým barom stoja početné skupiny mladých ľudí popíjajúcich drinky a zabávajúcich sa... Ulice sú do polnoci doslova plné mladých ľudí...!

V tom istom čase sa snažíme s komunitou Nové horizonty organizovať aj duchovné aktivity... Brány kostola sú otvorené dokorán. Napriek tomu, že okolo kostola prejdú stovky mladých ľudí, je výnimkou, ak niekto do kostola vstúpi a to napriek tomu, že sú takmer všetci „kresťania“...! Snažíme sa vstúpiť do dialógu s nimi aj osobne. Nie je však veľa tých, ktorí príjmu pozvanie...

Mladí preferujú svoj svet barov, reštaurácii a zábavy... Postupne si zvykajú na životný štýl, ktorý mnohých z nich postupne robí otrokov alkoholu, drog, voľných vzťahov, alebo iných závislosti... a vážne zraňuje ich duše. Postupne sa s nich stávajú ľudia, ktorí už neveria žiadnym ideálom, neveria čistej láske a postupne ničomu prečo sa oplatí žiť...

Sú otrávení štýlom života, ktorý im do duše prináša len prázdnotu a tak ako jednu z posledných nádeji vyskúšajú drogy... V Taliansku ich vyskúša vo veku od 15 do 35 rokov desať tisíce mladých ľudí...! Okrem drogovej závislosti pribúdajú závislosti na internete, mobiloch, sociálnych sieťach, pornografii, sexe, hrách a hazarde...

Koľko obetí produkuje táto chorá kultúra...! Myslíte si, že Bohu je to jedno...?

Nie raz som v duchu kričal smerom k nebu: „Bože čo sa s tým dá robiť...? Cítime sa neschopní niečo zmeniť...! Bože, tu musíš niečo urobiť Ty, lebo my sme bezmocní...“

Vtedy som ešte netušil, že o niekoľko týždňov budú všetky bary, reštaurácie a zábavne podniky v Taliansku zatvorené...! Deje sa to práve v čase pôstu a pokánia... Dostali sme šancu na sebareflexiu a zmenu...

Pre niekoho je to pohroma, pre niekoho požehnanie a záchrana...! Všetko záleží od uhla pohľadu a našej viery...! A tiež či sme schopní pozrieť sa na veci z pohľadu večnosti...

Do tejto situácie veľmi trefne zapadá práve dnešné evanjelium:

Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!« No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« Tu povedal: »Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.« Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.« Odpovedal mu: »Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.«

Boh chce vždy našu záchranu! Problém je v tom, že sme často voči Nemu „hluchí a slepí“..., nechceme Ho počúvať...! Potom je nútený pristúpiť k ráznejším opatreniam, aby sme sa spamätali..., lebo nás nechce stratiť v neuhasiteľnom ohni...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONÓMIA ĽUDSKOU REČOU

Lacnejšie tovary a bývanie? Šesť najčastejších mýtov o socializme

Z priemernej mzdy si dnes kúpite násobne viac.


Už ste čítali?